Konferencia s týmto názvom sa konala minulý týždeň v Tatrách a organizovala ju Technická Univerzita v Košiciach. Názov podľa mňa presne vystihuje spletité a neprehľadné prostredie v odpadovom hospodárstve na Slovensku. Dlho som váhala, či sa na konferenciu prihlásiť a prezentovať našu snahu s kefkami. Mala som obavy z vysokej technickej a odbornej úrovne konferencie a z toho, že náš pokus o zapojenie kefiek do cirkulárnej ekonomiky proste nezapadne. Nakoniec sme nechali na organizátoroch, či nás vyberú. Vybrali, a tak som sa vo štvrtok ocitla v miestnosti s asi 40 vedcami, ktorí sa zaoberajú odbornými štúdiami zefektívnenia recyklácie všetkého možného od extrakcie lítia z batérií a zlata z elektroniky až po recykláciu fotovoltaických panelov. Klobúk dolu.

Hneď na úvod prezentácie som preto úprimne povedala, že nasledujúcich 30 minút nebude prezentovaná žiadna štatistika, grafy ani laboratórne analýzy. Bude to príbeh kefky, ktorej chce zopár nadšencov chce zmeniť dizajn tak, aby sa dala napríklad kompostovať. Ako slidy ubiehali, ľudia sa začali usmievať a zo mňa postupne opadali obavy. Dokončila som s úsmevom, veď nakoniec aj náš projekt sa čochvíľa začne uberať vedeckým smerom. Bioplast nebude žiadna triviálna záležitosť.

Hneď prvá otázka išla z poroty a začala vetou: „Mňa ste svojou prezentácou urobili šťastnou. Konečne niekto, kto sa stará o to, čo sa s ich produktom deje. Od kedy zbierate tie kefky?“ „Začíname 15.6. Trocha náhoda s načasovaním.“:) Otázky sa sypú. Nájdu sa odborné („Akým spôsobom a v ktorej fabrike chcete vyrábať koše do škôl?“) aj ekonomické („Oplatí sa firme zbierať kefky nazad?“). Niektoré sú bežné ľudské: „Moje deti v škole nerecyklujú, viete už, ktorým školám pôjdu koše a kedy?“ Mám úprimnú radosť z otázok, záujmu a ubezpečení o tom, že projekt presne vystihuje, kam sa má recyklácia na Slovensku uberať. Tak ďakujeme, páni vedci, bolo to veľmi povzbudivé.